Rozhovor s Jurajom Hegerom, majiteľom vydavateľstva Slovart
Juraj Heger vyštudoval medzinárodný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave a po revolúcii vybudoval jedno z najväčších vydavateľstiev na Slovensku – vydavateľstvo Slovart. V našom rozhovore sa dozviete, čo očakáva Juraj Heger ako vydavateľ od každého nového rukopisu ale aj to, prečo je podľa neho Dominik Dán najpredávanejším autorom na Slovensku.
Aké knihy najradšej čítate?
– Mám radšej knihy od známych autorov ako keď mi do mailu príde nejaký rukopis, od ktorého neviem, čo mám čakať… Čítam však skoro všetko, od románov až po knihy o výtvarnom umení. Ženské romány veľmi nevydávame, ale zase, kde je tá hranica medzi románom a ženským románom… Je pravda, že väčšinu literatúry ako takej číta viac žien ako mužov. Avšak na druhej strane, nie všetko, čo čítajú ženy možno klasifikovať ako ženský román. Klasický ženský román, ktorý si niektorí ľudia predstavujú ako niečo jednoduché, nezložité a nepochybne také knihy existujú, častokrát otvára cestu ľuďom, ktorí nie sú zvyknutí čítať a potrebujú začať niečím jednoduchším. Neskôr však možno začnú čítať knihy zložitejšie až sa prepracujú po náročnejšiu literatúru. Všetko sa vyvíja.
Písali ste niekedy?
– Nie, nepísal som, dlho som ale robil divadlo.. Mal som ho veľmi rád, no bolo to v inom veku aj v inom období.
Naozaj vás nikdy nelákalo napísať knihu?
– Nie, ale knihou je aj detská encyklopédia o Slovensku. Je fajn vymyslieť si, aká kniha na trhu chýba, aká veľká by mala byť, čo by v nej malo byť. Vo všeobecnosti sa veľká časť tejto tvorivej práce odvedie už v samotnom vydavateľstve. Následne dostane konkrétny autor, s ktorým sa dohodneme, za úlohu napísať text do pripravenej kostry. Samozrejme, aj to si vyžaduje tvorivú energiu, nadanie, vedomosti a iné faktory. Vo všeobecnosti mi teda písanie nechýba.
Čítate aj vy nové rukopisy, ktoré prídu do vydavateľstva?
– Do vydavateľstva nám chodí v priemere viac ako jedna knižka denne, čo je pre jedného človeka nadľudské úsilie. Veľa však závisí od toho, kedy príde, ako je uvedená a napísaná. Tiež dostávame veľa rukopisov takých typov kníh, ktoré v našom vydavateľstve nevydávame. No a osobne dostávam aj sám pomerne často rukopisy, ktoré sa odvolávajú na mňa a na to, že sa poznáme a vtedy si ich skutočne pozriem. Ak to však nie je rukopis, o ktorom hneď v úvode vidno, že nemá na to, aby bol vydaný, ide ďalej redaktorom.
Máte nejaké odporúčania pre nových autorov
– Častokrát sa autori zabudnú podpísať. Ideálne je, keď autor napíše kto je, či už niečo uverejnil, pre koho je kniha určená a prečo by mala byť vydaná. Kniha by samozrejme mala byť priložená. Pri každom novom rukopise očakávam, že aspoň pár ľudí z blízkeho okolia autora rukopis prečítalo, predtým ako nám ho poslal. Kniha, resp. rukopis stráca body, keď sa v ňom hneď od úvodu vyskytujú elementárne gramatické chyby, vtedy je menej pravdepodobné, že sa nám to bude páčiť a budeme to chcieť čítať ďalej.
Stretli ste sa na Slovensku s pojmom „literárny agent“?
– Prakticky nie, samozrejme, že svojím spôsobom to u nás chýba, podľa mňa by to však malo zmysel, keby sa rukopis riešil cez desať vydavateľstiev. Ostatní sa tvária do tej miery nekomerčne, že často vychádzajú z toho, že autorovi netreba nič platiť a tým pádom by bol zmysel toho agenta potlačený. Agent by mal slúžiť na to, že rozpozná, či text má alebo nemá potenciál. Skôr alebo neskôr príde aj na finančné záležitosti. Akokoľvek poctivo vydavateľ zaplatí, autor z toho na Slovensku nevyžije. Otázka je, či je to autor, ktorý sa uspokojil s tým, že napísal knihu a vyšla mu, ale sú takí, ktorí chcú v písaní pokračovať. Napr. Dominik Dán je takýmto spôsobom najpredávanejším autorom na Slovensku. Jeho prvú knihu sme však netlačili v náklade dvadsaťtisíc kusov, išlo to pomaly, až jeho schopnosť písať stále nové a nové knihy viedla k tomu, že si najprv získal obľubu u čitateľov a na základe ich dopytu sa začali jeho knihy tlačiť vo vyššom náklade.
Myslíte si, že autori, ktorých knihy vydávate pod pseudonymom majú rúškom tajomna väčšiu predajnosť?
– Rozhodnutia o písaní, resp. vydávaní kníh autorov pod pseudonymom boli urobené v čase, keď vôbec nešlo o marketing. Častokrát je v hre niekoľko vecí. Napríklad taký Matkin – je to verejné tajomstvo, ale milé na tom je, že sa to tajomstvo stále udržiava. Anonymita Matkina sa zachováva bez ohľadu na to, či je to marketing alebo nie. Z marketingového hľadiska by bolo možno lepšie povedať, kto to vlastne je. Keby sa Matkin zverejnil, nasledujúci deň by bol na titulkách všetkých denníkov a časopisov na Slovensku. Sú však ľudia, ktorí to nechcú vedieť. Matkin je v anonymite z dôvodu, že je spovedník. Množstvo ľudí mu napísalo množstvo doslova až intímnych informácií, ako keď sa idete vyspovedať. Ani tam nevidíte spovedajúcemu do tváre a preto ste ochotní vyrozprávať sa mu. A zrazu, keď zistíte, kto stojí za tým menom, prepadne vás nepríjemný pocit, že ten človek o vás niečo vie… Zachovaním anonymity človek nevie, komu sa zdôveril.
Patrí Matkin medzi vašich najobľúbenejších slovenských autorov?
– Určite áno. Je ťažké určité veci porovnávať, napríklad veľmi ťažko možno porovnávať Matkina a Dána. Iné je totiž čítať spoločenské romány a iné detektívky, hoci aj v jednom aj v druhom môžu byť prvky toho opačného. Do toho ich porovnať napríklad s Dušanom Dušekom, to sa jednoducho nedá. V nejakých literárnych bodovaniach by možno bol lepší Dušek.
Pri ktorej knihe, bez ohľadu na to, či bola z vášho vydavateľstva, ste zažili nejaký obvzlášť silný literárny zážitok?
– Často sa mi stane, najmä pri zahraničných autoroch, že je to jeho prvá kniha, ktorá sa mi dostane do rúk. Krásne je, keď objavíte nejakého autora, ktorý píše nejakým iným, neobvyklým spôsobom. Dominika Dána mám rád, ale svojím štýlom ma veľmi neprekvapí. Má však neuveriteľný dar posplietať jednotlivé námety do príbehu, ktorý ľudia chcú čítať, súčasne je príbeh dostatočne miestny a zaujímavý, a navyše vie neuveriteľne zreprodukovať dialógy v hovorovej reči.
Ako vyzerá vaša dovolenka?
– Vždy si so sebou beriem niekoľko rukopisov, veľmi ma však baví čítať časopisy o vydávaní kníh.
Boli by ste vydali napr. J. K. Rowlingovú, keby bola oslovila naskôr vás?
– Celá tá legenda o tom, ako ju spočiatku vydavateľstvá odmietali je pravdivá. A zrazu ju prijalo začínajúce detské vydavateľstvo, narazili na jej rukopis a zbytok príbehu poznáme. Je množstvo kníh, ktoré boli v jednom vydavateľstve odmietnuté, ale vyšli v inom. To je súčasť života…
Existuje nejaké obdobie, ktoré kniha potrebuje, aby vyzrela, ale aby naopak nebola prezretá?
– Veľmi veľa autorov prichádza s rýchlokvaseným príbehom, nie sú ochotní ešte knižku prehodnotiť, popracovať na nej a majú predstavu, že ju chcú rýchlo dostať na trh. Niekedy je však lepšie počkať, znovu si ju prejsť, nechať ju vyzrieť pre ten správny moment. Čím lepší autor, tým viac si nechá oponovať a tým viac je schopný popracovať na knihe.
Na Slovensku sa minimum autorov dokáže uživiť písaním. Odhodlanie byť na Slovensku seriózne spisovateľom je skutočne na zváženie.
Aký je Váš názor na estetiku v umení – z pohľadu prílišného množstva násilia, vrážd, ktoré sa vyskytuje v knihách?
– Principiálne od nepamäti išlo v umení o istú dramatizáciu, napr. aj v Shakespearovi sa zabíjalo. Určite treba knihy na pohladenie duše, nazývané aj ženská literatúra, ale treba aj knihy, z ktorých idú emócie. Nepáči sa mi, keď je to samoúčelné, v príbehu však nesmie chýbať nejaká emócia, motív, častokrát treba určite príbeh zdramatizovať. Násilie sa bohužiaľ na nás valí odvšadiaľ.
Na vyhlásení výsledkov Panta Rhei ste získali veľmi dobré pozície v predajnosti vašich autorov. Čo myslíte, čím to je?
– V prvom rade sme asi mali šťastie na autorov, a dúfam, že cítia, že nám na nich záleží, že sa voči sebe správame férovo.
Rozhovor viedla: Gabriela Revická
Foto: Gabriela Revická
Súvisiace články:
Ako upraviť rukopis pred zaslaním do vydavateľstva
Ako vydať knihu
