Rozhovor s Marikou Studeničovou
Marika Studeničová, skúsená autorka niekoľkých kníh s osobnosťami Slovenska – s Vladimírom Durdíkom „Keď sa obzriem“ – z r. 2003, s Vilmou Jamnickou „Elixír môjho života“ a „Muž môjho života“ z rokov 2005 a 2007, s Jozefom Golonkom „Rebel s číslom 9“ z r. 2008 a s Jozefom Uhríkom „Od tankov k Touaregu“ z r. 2009. Momentálne pôsobí ako vedúca redaktorka Plus Jeden deň pre ženy a sníva o malom domčeku na brehu jazera, kde bude môcť písať knižky.
Ste uznávanou autorkou niekoľkých kníh s osobnosťami Slovenska. Kedy a ako sa vo Vás zrodil nápad venovať sa písaniu o slovenských osobnostiach?
– Bola to náhoda, ale asi osudom presne načasovaná. Ako novinárka som robila rozhovor s hercom Vladkom Durdíkom, a keďže to bol už asi piaty rozhovor pre rôzne médiá, vravím mu: Pán Durdík, my už sme toho spolu toľko popísali, že by to bolo na jednu knihu.“ No a on sa toho chytil, a začali sme písať. Trvalo to asi tri roky, stretávali sme sa veľmi sporadicky. Žiaľ, tesne pred dokončením pán Durdík nečakane zomrel. Knihu som dokončovala sama, fotky vyberala pani Janka Durdíková. Bolo to smutné. No a potom prišla ďalšia ponuka z vydavateľstva Ikar – napísať knihu o pani Vilme Jamnickej. A už to šlo…
Vaša novela Ťažko je žiť ľahko je spomienkou na najkrajšie obdobie Vášho života – Vaše detstvo u babičky na dedine. Na aký zážitok z tohto obdobia spomínate najradšej?
– Na naše nekonečné pestvá s bratom, bratrancom, sesternicou a kamarátmi. Na poli, na štreke, v háji… Úplne najlepšie boli vojny na poli, keď sme si najprv postavili zo slamených snopkov bunkre, a potom sme bojovali. Hádzali sme po sebe hlinené hrudy z pooranej zeme. No, zábava 🙂 Bol to adrenalín, kedykoľvek nás mohol načapať hájnik a kolovalo o ňom, že nosí vzduchovku nabitú solvínou. A strieľa rovno do zadku… Raz nás pristihol aj s flintou. Chvalabohu, nestrieľal 🙂
Postavy a príbehy v spomínanej knihe Ťažko je žiť ľahko sú skutočné. Nemali ste obavy vyjsť „s kožou na trh“?
– Situácie, ktoré opisujem v jednotlivých príbehoch sa naozaj stali. Mne, mojim blízkym, ľuďom ktorí sú alebo boli súčasťou môjho života. Samozrejme, niektoré postavy žijú život iných ľudí, takže, ak opisujem napríklad svojich krstných rodičov, neznamená to, že v reálnom živote sa tie situácie týkali naozaj ich. Ale to už som prezradila dosť… Kto ma pozná, vie, kto je kto. Napokon, pre čitateľa to nie je až také dôležité. Ak kniha vyvolala emócie, som spokojná.
Ktorá osobnosť slovenskej literatúry Vás osobne najviac ovplyvnila?
– Popravde, asi nikto, ale to neznamená, že slovenskú literatúru nečítam. Jednoducho, ak ma niektorý autor ovplyvnil, bol to britský spisovateľ Roald Dahl a česká spisovateľka Zdena Frýbová. Milujem ich!
Myslíte si, že na Slovensku máme dostatok kvalitných ženských autoriek?
– Ťažko to budem posudzovať, pretože mi asi neprináleží hodnotiť iné autorky. Navyše, nie vždy je priama úmera medzi kvalitou a kvantitou predaja výtlačkov. Ale keďže v rebríčkoch TOP najpredávanejších kníh na Slovensku je množstvo tých, ktoré pochádzajú z pera (alebo z počítača) žien, znamená to, že ich knihy sa čítajú. V každom prípade je fajn, že sa okruh ženských autoriek rozširuje, čitatelia si môžu vybrať.
Ktorých autorov čítate rada Vy?
– Už som spomenula Rolda Dahla a Zdenu Frýbovú. Mám rada Petra Holku, Michala Viewega. Tým neodolám. Ale pocitovo siahnem po knihách, ktoré ma niečím upútajú: možno dobrou obálkou, možno dobrou reklamou a najlepšie je odporúčanie kamošiek.
Kedy sa vo Vás po prvý krát prebudila túžba písať?
– Na základnej škole. Milovala som slohy a mala som z nich samé jednotky. Potom som privoňala novinárskemu remeslu vďaka mojej tete, ktorá pracovala v Slovenskej televízii a prácu televíznej redaktorky som si mohla vyskúšať ešte predtým, ako som sa rozhodla študovať žurnalistiku a písaniu sa venovať profesionálne.
Čo považujete za najväčší úspech vo Vašej kariére? A čo by ste ešte rada vo svojej kariére dokázali?
– Úspech? To, že po vydaní prvej memoárovej knihy prišli ponuky na ďalšiu a potom zas na ďalšie knihy. A to, že sa môžem živiť tým, čo ma baví. A čo by som chcela dosiahnuť? Aby som sa naozaj mohla živiť len literatúrou 🙂
Čomu sa venujete v súčasnosti? Na čom pracujete momentálne?
– Momentálne dokončujem ďalšiu memoárovú knihu. Bude o športovcovi storočia. No a denne chodím do práce ako vedúca redaktorka časopisu Plus JEDEN DEŇ pre ženy.
Máte ako úspešná spisovateľka, redaktorka a zároveň matka 3 detí v jednej osobe niekedy čas na oddych?
– To je čo? (smiech) Fakt len zriedka. Ale to sa zlomí 🙂
Ako vyzerá Váš voľný deň?
– Voľný deň je deň, keď nie som v práci, keď nie som s najmladšou dcérou na súťaži v spoločenských tancoch, keď nemám žehlenie, netreba variť, behať po úradoch… Takých dní je čím ďalej tým menej, ale vtedy buď píšem alebo v poslednej dobe cestujem.
Dovolenkujete na Slovensku? Kde najradšej?
– Raz do roka sa mi podarí ísť do zahraničia, inak zostávam na Slovensku. V minulosti som často chodievala na Donovaly, výborné „zóny geomantie“ sú v Harmónii pri Modre. Ak mám voľný víkend, chodievam k priateľom do Plaveckého Štvrtka na Záhorie alebo na Modrovú pri Piešťanoch. No mojou srdcovkou je dedinka pri Trnave, kde som ako dieťa chodievala k babičke. Do tohto prostredia som zasadila aj dej knižky Ťažko je žiť ľahko.
Čo považujete za najväčší poklad Slovenska? Čo by podľa Vás nemala vynechať žiadna zahraničná návšteva na Slovensku?
– Takých miest je veľa. Ale raz som bola na Liptovskej Mare, ležala som na brehu priehrady a pozerala na tatranské končiare. To bol taký zážitok, že som si vtedy hovorila, že tu by som chcela mať chalupu. Odradilo ma len to, že neznášam zimu a voda v priehrade bola strašne studená. Ale romantika sa tomuto miestu uprieť nedá. Tatry majú svoje čaro. Nie sú síce NAJhory sveta, ale sú naše!
Autorka: Veronika Shaughnessy
Foto: M. S.