Rozhovor s Janou Pronskou – ako píšete, keď píšete
Jana Pronská – narodila sa v znamení býka, čo znamená, že je tvrdohlavá, čo jej však pomáha nevzdávať sa. Vyštudovala strednú priemyselnú školu banícku a geologickú v Spišskej Novej Vsi, 17 rokov pracovala v rodinnej firme ako ekonómka. Je vydatá, má tri deti na ktoré je veľmi pyšná. Žije v obci Nálepkovo, kde aktívne pôsobí ako občianska aktivistka a posledné štyri roky ako poslankyňa.
Zaujíma sa o tvorivé činnosti, od kreatívnej práce s korálkami až po marcipán. Nevydrží nič nerobiť, vždy musí mať zamestnané ruky a myseľ.
Od detstva ju zaujíma písanie a je tiež nadšená čitateľka. Preferuje historické romány, no rady si prečíta aj súčasnú tvorbu. Všetko čo ju zaujme alebo osloví niečo v jej vnútri zakladá do svojej zbierky.
Pred rokmi kôli tomu založila stránku ROMANTIKA, a spolu s ďalšími nadšencami čítania tvoria obsahovo portál, ktorý dnes obsahuje viac než dvetisíc recenzií a príspevkov o autoroch a dosiahol viac než milión návštev.
Knihy:
Zlatníkova chovanica /Slovensky spisovateľ 2008/
Bosorkina dcéra /Slovenský spisovateľ 2008/
Láska a česť /Slovenský spisovateľ 2009/
Hriech prvej noci /Slovenský spisovateľ 2010/
Hřích prví noci /Víkend 2011 – CZ/
Zradená ľúbosť /Slovenský spisovateľ 2011/
Prekliata láska /Slovenský spisovateľ 2012/
Slané prokletí /Čas 2013 – CZ/
Kliatba /Slovenský spisovateľ 2013/
Krvavý erb /Slovenský spisovateľ 2014/
Rytierova česť / Slovenský spisovateľ – vychádza 25.11.2014/
-Prosím, skús popísať, ako to vyzerá, keď píšeš. Píšeš do zošita, do počítača, alebo..?
Keď som začínala písať, a to hovorím o prvých troch, možno štyroch knihách, drvivú časť som napísala ručne do zošita a potom to prepisovala a opravovala, dopĺňala, kým z toho nebol hotový rukopis. Posledné knihy sú už napísané výlučne do počítača. Keďže som dostala malý notebook, ktorý mimochodom milujem, lebo sa zmestí pod pazuchu a ja s ním môžem korzovať po dome i mimo neho, a keď ma to chytí, som vo švungu nonstop a kdekoľvek.
-V akej polohe sa ti najlepšie píše kniha? Ležíš, sedíš?
Keď mám obdobia písania, lebo mám nárazové tvorivé obdobie, píšem poväčšine v obývačke, v kresle, pri telke, najlepšie v tureckom sede alebo s pohodlne vyloženými nôžkami a ignorujem všetko, čo nie je životne dôležité. 🙂 Skrátka, prišla som na to, že sadnúť si klasicky za písací stôl a povedať: „ ..píš!“ – nefunguje. Písanie je pre mňa relax, poslanie, možno osud… nie práca. 🙂
-Koľko času denne sa venuješ písaniu a ktoré sú tvoje obľúbené alebo overené časy pre písanie?
Čas na písanie nie je, vždy to príde samo a vtedy vôbec nie je dôležité, či je to ráno, dopoludnia, popoludní, podvečer alebo trebárs o druhej ráno. Keď finišujem, alebo píšem scénu, ktorá ma pohltí, dokážem pri počítači presedieť aj desať hodín. Ak to však nejde, tak nenapíšem aj tri-štyri mesiace ani riadok.
-Koľko odmietnutí si dostala zo strany vydavateľstiev, kým vyšla tvoja prvá kniha?
Ak mám byť úprimná, vôbec prvý rukopis Bosorkina dcéra som poslala do súťaže a potom do jedného vydavateľstva a kým som čakala na odpoveď, napísala som Zlatníkovu chovanicu a rovno ju poslala do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vzali ju, lebo sa im páčila a odvtedy mi vyšiel každý napísaný a zaslaný román, vrátane prvej Bosorinej dcéry.
– Ako dlho ti približne trvá, kým vytvoríš rukopis?
Nie je to rovnaké. Niektorý je na svete za tri mesiace, niektorý píšem dva aj viac rokov. Záleží podľa nálady, príbehu samotnom, podmienkach, času. Všetko to sú aspekty, ktoré ovplyvňujú tvorbu. Napríklad, Kliatbu som mala z jednej tretiny napísanú dva roky a dokončila ju za tri týždne. Hriech prvej noci mi trval pol roka, Krvavý erb asi rovnako. V šuplíku mám na trištvrte dokončený príbeh asi päť rokov, no viem, že keď príde to správne vnuknutie, pár stránok na dokončenie už nebude problém dokončiť za pár dní 🙂 .
-Čo sa deje potom, keď máš rukopis hotový? Kto je ten prvý človek, komu dáš svoj rukopis prečítať? Koľko krát si ho prečítaš, kým ho pošleš ďalej?
Všetky moje rukopisy číta moja mamina. Tak ako čítala moje prvé básničky v základnej škole, číta každý rukopis po stranách i v celku. V poslednom čase sa však na mňa hnevá, lebo jej väčšinou prinesiem stránky bez epilógu, ktorým zvyknem ukončiť príbeh. Aby som jej dopriala pôžitok z pekného konca aj v knihe. 🙂
-Máš svoj rituál, ktorý ti pri písaní nesmie chýbať?
Rituál? Nie, nezvyknem mať rituály :), no keď dokončím príbeh zaželám sebe i jemu , nech sa čitateľom kniha páči, nech v nej nájdu všetko, čo očakávajú, nech precítia všetku lásku a potešenie, ktoré som do nej vložila, keď som ju písala a nech spokojní zavrú poslednú stranu.
Autor: Gabriela Revická