Na dovolenke čítam zásadne konkurenciu – rozhovor s Evou Mládekovou, riaditeľkou vydavateľstva Tatran
S Evou Mládekovou sa nielen o literatúre, ale aj o milovaných slovenských horách, môžete rozprávať celé hodiny. Dnes je riaditeľkou vydavateľstva Tatran, v ktorom začínala doslova ukážkovo – pred takmer štyridsiatimi rokmi ako redaktorka. Číta v aute, vo vlaku, v posteli, na lavičke v parku či v reštaurácii, kým čaká na jedlo. A veľmi dobre si uvedomuje, že má v živote neobyčajné šťastie, keďže sa jej vášeň stala aj povolaním.
Začnem z úplne opačného konca – neláka vás po toľkých prečítaných knižkách nejakú aj napísať?
– Nie.
Prečo taká stručná a rezolútna odpoveď?
– Poviem to takto, na knihu musíte mať čas a nápad. A ja to beriem tak, že teraz ten čas nemám.
Ale nápady by určite boli…
– Tak teda dobre, ono to musíte aj chcieť, a mne sa jednoducho nechce. Pochopila som, že sa už napísalo toľko poviedok, že už nie sú zaujímavé. Kedysi som s tými mojimi povyhrávala mnohé súťaže, ale napísať jeden skutočne dobrý román, tak to je iné umenie. Som odchovaná na veľkých autoroch, kniha je pre mňa niečo naozaj seriózne, čo zaváži, veľa znamená aj prinesie.
Máte nejakú srdcovku, ktorá vás inšpirovala a rada sa k nej vraciate?
– Ešte ako študentke germanistiky sa mi dostala do rúk kniha nositeľa Nobelovej ceny Heinricha Bölla „Haus ohne Hűter“. Nesmierne na mňa zapôsobila a, paradoxne, práve preto som sa k nej už nikdy znova nevrátila. Možno to niekoho prekvapí, ale ja som nechcela narušiť to čaro, ktoré vo mne vyvolala. Hovorí o povojnovej generácii v Mníchove, poväčšine žien, ako ťažko museli zápasiť a organizovať si život, aby zaopatrili rodinu. Bol to pohľad z inej strany na druhú svetovú vojnu, pohľad ľudí, ktorí ju nechceli, a predsa museli žiť. Ja však viem ešte o jednej skvelej knižke, ktorú vydalo práve vaše vydavateľstvo a odštartovala čosi naozaj zaujímavé.
Myslíte „Guernseyskú literárnu a koláčovú spoločnosť“?
– Tak to je skutočne jedna z najlepších kníh, aké som čítala. Klobúk dole a vďaka za tento dokonale skĺbený príbeh, ktorý je celý nádherne vyrozprávaný v listoch. Pre hrdinov knižky boli ich literárno-koláčové stretnutia doslova život zachraňujúcim východiskom z núdze a pre mňa navyše ešte aj výbornou inšpiráciou. Vďaka nej si takéto zaujímavé a zároveň maškrtné stretnutia organizujeme aj my a ja mám vzácnu príležitosť pozrieť sa na literatúru z takých pohľadov, aké by mi bežne ani len nenapadli.
Ako teda vyzerajú tie vaše knižkovo-koláčové stretnutia?
– Je nás pätnásť, dovolím si tvrdiť, že naozaj úspešných žien s doktorátmi, ktoré už vo svojej profesii niečo dosiahli a znamenajú. Vždy niektorá napečie a iná si pripraví „referát“. Predstavte si, ako o knižkách zapálene diskutujú psychologičky, sociologička, poslankyňa, inžinierka, chemička, hydrometeorologička… Ubezpečujem vás, že to ani zďaleka nie je také to ženské vymieňanie si receptov, tu vzduchom lietajú predovšetkým nesmierne zaujímavé názory a ja sa ako profesionál nestíham diviť, koľkými spôsobmi sa dá čítať a chápať jediné dielo prípadne autor a aké súvislosti v tom všetkom vieme nájsť.
Možno vás teraz zaskočím, ale čo ste naposledy piekli vy?
– Počkajte, hneď vám poviem… Áno, tvarohový koláč, ale strašne dobrý! Ja som si kvôli tomu dokonca kúpila novú cukrárku, lebo to sa už nedalo…
Kam chodíte, keď si potrebujete vyvetrať hlavu?
– Keďže máme kancelárie neďaleko bratislavského hradu, stačí vybehnúť po niekoľkých schodoch, nájsť si lavičku, hľadieť na vežu Dómu sv. Martina a premýšľať. Alebo sa prejsť z práce domov popri dunajskom nábreží.
A čo nejaký väčší víkendový oddych?
– Ak hovoríme o Slovensku, tak jednoznačne naša chalupa na Orave alebo Západné Tatry. Veľmi rada mám dedinu Huty či Sivý vrch alebo prechádzky okolo plies. A samozrejme, prejsť si a vychutnať celú hrebeňovku Roháčov, tak to môžem kedykoľvek.
Ktorú zahraničnú spisovateľskú hviezdu by ste chceli pozvať na Slovensko?
– Keby som si mohla vybrať z autorov, ktorých vydávame my, tak určite írsku spisovateľku Tanu Frenchovú. Jej spôsob písania ma očaril, vyznačuje sa drsným lyrizmom, s akým som sa doteraz nestretla. Čítate text s istou nervozitou, a pritom vo vás zanecháva nesmiernu nehu. Tana Frenchová je svetobežníčka, ktorá zakotvila v Dubline a opis kontroverznej írskej spoločnosti je v jej podaní doslova fascinujúci. Je priekopníčkou novej detektívky dvadsiateho prvého storočia, kde popri policajnom vyšetrovaní obnaží spoločnosť až na kosť. A za írskym pozlátkom sa často skrýva neutešená realita.
Je niečo špeciálne, čo by ste jej na Slovensku určite ukázali?
– Tana Frenchová vo svojej knihe umiestnila policajnú stanicu do starobylého Dublinského hradu a starému Dublinu sa s láskou venuje. Preto by som s ňou na Slovensku pochodila všemožné hrady a úžasné mestá, ktoré zaváňajú históriou a ich krása bije do očí ako Banská Štiavnica, Kremnica, Bardejov, Levoča. A drsný írsky vidiek by sme našli na Orave, možno by sme si prešli Huty, Malé Borové a tiesňavy v Kvačianskej doline.
Čo vlastne, samozrejme okrem rukopisov, čítate a podľa čoho si vyberáte?
– Milujem serióznosť, vážnu a ťažkú literatúru, ale zároveň musím sledovať aj konkurenciu, čo robí a ako sa jej darí. Poviem to tak, nech mám akokoľvek vysoké kritériá na literatúru, ale keď vyjde niečo, čo všetci čítajú, tak to musím poznať, musím vedieť, čo tí ľudia chcú.
Dokážete vôbec relaxovať s knižkou v ruke a nemať pri tom pocit, že pracujete?
– Na dovolenky si zásadne vyberám knihy, na ktoré sa už dlhšie teším, sú z iného vydavateľstva a chcem si ich prečítať. Samozrejme, keď čítam, podvedome ich redigujem, ale stalo sa mi, že som zaujímavú knihu odložila len preto, lebo v nej bolo toľko gramatických a štylistických chýb, že som ju nedokázala dočítať do konca. Na druhej strane, ak je kniha výborne urobená a prináša mi radosť, teším sa z práce kolegov. Za tie roky sa naučíte jasne rozlišovať, kedy redigujete a kedy čítate pre vlastný pôžitok.
Ako to teda vyzerá s mladými slovenskými autormi, aké rukopisy dostávate?
– Ak príde do vydavateľstva rukopis začínajúceho autora plný gramatických chýb, je to prvý signál, že niečo nie je v poriadku a ak ma nezaujme ani po desiatich stranách, musím ho odmietnuť. Som presvedčená, že sú autori, ktorí majú talent od Boha a potom takí, čo musia niečo povedať a sú ochotní si to „odmakať“.
Prezradíte nejaké zázračné rady pre začínajúcich autorov, ktorí snívajú o tom, že práve ich rukopis očarí vydavateľa?
– Na každom rukopise vidieť, či bol starostlivo napísaný, alebo len tak „zbúchaný“. Nemyslím si, že by existoval recept na dobrý rukopis, lebo každému môže zafungovať niečo iné. Napríklad, vyšlo množstvo slovenských detektívok a ani jedna nezaujala, až kým neprišiel Dominik Dán. Je bytostne zažratý do svojej témy a čitateľ to hneď vycíti a ocení.
Približne koľko rukopisov vám priemerne prejde rukami?
– Sú týždne, keď dostaneme dva a inokedy ich je aj pätnásť. Pred Vianocami sa napríklad doslova roztrhlo vrece s teenagerskými rukopismi, ale všeobecne veľmi veľa Slovákov začalo písať a veru, nájdu sa medzi nimi aj skutočné talenty. Len tento rok nám do už hotového edičného plánu nečakane vhuplo rovno päť autorov, ktorých chceme vydať do konca júna, aby sme niekedy na jeseň vedeli, ako sa uchytili.
Nebodaj sa rodia nejaké nové slovenské spisovateľské hviezdy?
– Sú to úplne nové mená a ja si myslím, že minimálne dve z nich skutočne zažiaria, majú talent a môžu sa presadiť.
Za príjemný rozhovor ďakuje, Alena Kuišová
Foto: A. K.