Gabriela Revická a Vladimír Megre pre časopis Vitalita
Ďakujem časopisu Vitalita za príležitosť a splenie jedného z mojich pracovných snov, spraviť rozhovor s autorom kníh o Anastázii.
,,Existujem pre všetkých, pre ktorých existujem…“
Anastázia
Vladimír Megre napísal nevšedné knihy, ktorých popularita nevzrástla na základe klasického marketingu, na aký sme pri bežných knihách zvyknutí. Podľa hlavnej postavy kníh Vladimíra Megreho, Anastázie, majú v sebe ich texty uložené spojenia písmen a kombinácie slov, ktoré priaznivo pôsobia na človeka.
...Vladimír Megre sa v roku 1994 vydal na expedíciu na troch veľkých lodiach po rieke Ob. Cieľom tejto cesty bolo nadväzovanie obchodných vzťahov, navštíviť veľké, aj malé mestá. V noci sa posádka plavila a cez deň kotvila lode v mestách alebo malých dedinách, kde zväčša organizovali na lodi večierky pre miestnu mládež. Raz, keď sa lode plavili z Novosibirska, zakotvili na mieste, kde dvaja starí muži rozprávali o zvoniacom cédrovom strome v tajge, z ktorej prichádzali. Keď takýto strom dožíva, je dôležité dostať ho medzi ľudí. Požiadali preto Vladimíra a jeho mužov o pomoc. Potrebovali tento päťstoročný strom, 40 metrový céder rozrezať na menšie kúsky. Časť z neho si vraj má človek nechať pre seba, zvyšok rozdať ľuďom ako dar sily. Tvrdili, že to nie je obyčajné drevo – vraj pomáha ľuďom vyliečiť sa z chorôb. Ale dôležitejšie je, že ich urobí lepšími, úspešnejšími, talentovanejšími. ,,Zlato je prach v porovnaní s kúskom tohto cedru. Peniaze za to nechceme,“ povedal mladší z nich. Rozprával, že kúsky z cédra by mal človek nosiť na krku, pretože má liečivé účinky. Po tomto stretnutí sa Vladimírov život začal meniť. Navštívil hlbiny tajgy, objavil nový rozmer vnímania života a najmä – spoznal Anastáziu. Jeho príbeh a hlboké myšlienky, ktoré v knihách prináša, sa dotkli – a zmenili nás všetkých, ktorí sme ich čítali…
V septembri sa v Bratislave uskutočnilo stretnutie čitateľov a majiteľov rodových statkov zo Slovenska a Moravy s autorom týchto neobyčajných kníh. Spoznali sme realizátorov myšlienok, ktorých inšpirovalo Anastáziino rozprávanie. Tak obdivované knihy! Čakali sme, že ich autor je pánom v zrelom veku, ale prekvapením bol pokoj a hlboká pokora, ktorú so sebou priniesol. Rozprával pomaly, akoby si každé slovo, ktoré povedal vopred premyslel, či precítil. V jeho prítomnosti nebolo dôležité pýtať sa, či je Anastázia skutočná, alebo vymyslená. Kto sa naladil, vnímal, že bola s nami v priestore. Na ďalší deň sme mali vyčlenený priestor pre rozhovor čitateľov Vitality. Bolo silným a veľmi príjemným zážitkom, cítiť tento jeho pokoj z takej blízkosti.
Čo si myslíte o miestach, na ktoré sa chodia ľudia energeticky nabíjať. Sú tie miesta vždy schopné obnovy? Môžeme túto energiu vyčerpať?
Ľudia po stáročia hľadajú šambalu, ale do dnešného dňa ju nedokázali nájsť, nikto ju nevie nájsť. Viete prečo? Lebo šambala je vo vnútri nás, vo vnútri človeka.
Môže to byť odpoveď súvisiaca s tým, kde je náš skutočný domov?
– Áno. Rád by som sa však vrátil k predošlej otázke. Na svete sú rôzne sväté obrazy, ikony, ktoré ľuďom energeticky pomáhajú. Je to tým, že maliari, ktorí kedysi maľovali sväté obrazy, ikonopisci, nezobrali len tak štetec do ruky a nezačali maľovať. Istý čas držali hladovku, pôst a meditovali. Keď maľovali, vkladali do svojho diela určitú energiu. Potom prišiel človek, ktorý sa na obraz pozrel – a vložil do obrazu svoju energiu. Takýmto spôsobom sa vo svätom obraze nakumulovalo veľa energie. Až také množstvo, že obraz začal energiu ľuďom vracať.
Jednotlivé národy sveta majú rôzne energetické artefakty. V Kresťanstve sú to sväté obrázky, ikony, moslimovia majú svoj čierny kameň v Mekke. Indiáni používajú rôzne symboly, do ktorých vkladajú svoju energiu. Avšak pracovať s touto energiou dokážu najlepšie Slovania, jazyčníci. Hovorí sa o nich, že sa klaňali idolom, dreveným sochám. Nie je to pravda. Naši predkovia sa nikdy ničomu neklaňali. Oni vedeli. Vedeli čo sú hviezdy, ako funguje ľudská energia a dokázali s tým všetkým narábať. V dnešnej dobe je tomu ťažké uveriť. Žijeme v období cyklov, ktoré vedome naplánovali naši predkovia. Postavili sa do kruhu okolo drevenej ikony, pozerali na ňu a usmerňovali svoju energiu s presným zámerom a ich energia sa kumulovala a posúvala smerom hore. Takýmto spôsobom naplánovali celý cyklus – kedy bude svietiť slnko a kedy pršať. Naši predkovia, Slovania neboli nábožensky založení, boli veľkými učencami, vedcami.
Rozpoviem k tejto téme jeden príbeh, ktorý mi porozprávala Anastázia. Hovorí o šambale a duchovných miestach, kde sa nachádza sila.
Príbeh je o dvoch bratoch, ktorým zomrel otec. Jeden z nich zostáva na gazdovstve a druhý ide hľadať múdrosť do sveta, aby ju mohol doniesť do otcovského domu. Mladší brat ho podporí, povie mu, aby si vzal voz, koňa, potraviny. Starší brat išiel hľadať múdrosť a domov sa vrátil za 25 rokov. Mal veľa nasledovníkov, ktorý počúvali jeho múdrosti. Keď sa vrátil domov, mladší brat sa mu poklonil s obdivom, že je z neho mudrc. Starší brat spustil rozprávanie o svojich múdrostiach. Vravel, že každý človek pre svoju rodinu musí zasadiť nádherný strom. Mladší brat otvoril okno a ukázal mu stromy, ktoré posadil. Povedal, že každý človek má nájsť svoju lásku. Mladší brat zaplieskal dvakrát a do izby vošla jeho žena. A nakoniec hovoril o tretej múdrosti, na ktorú prišiel, že každý človek by mal splodiť dieťa. Mladší brat zatlieskal a do izby vbehli tri deti. Starší brat vstal, požiadal brata, aby mu našiel otcovské náradie na rozbíjanie kameňa – sekáč a kladivo. Keď vyšiel von, vybral si veľký kameň a začal do neho vytesávať nápis. ,,To, čo hľadáš, pútnik, všetko nesieš sám v sebe.
Sme krajina, ktorá sa akoby bála turistov. Je možné, že by naše energeticky silné miesta mohli častými návštevami turistov zoslabnúť?
Neviem, či môžu slabnúť alebo sa energeticky sa vyvíjať. Ale myslím si, že na miestach, kam chodí veľa ľudí, začína byť chaos. Niekedy je možné túto chaotickú energiu cítiť. Vzniká, lebo Ľudia prichádzajú s rôznymi zámermi a majú pre dané miesto rozličné prosby a požiadavky – z toho vzniká chaos. Keď sa naši predkovia postavili do kruhu, jednoznačne a presne tvorili. Mali jednoznačný vedomý zámer. Keď jeden žiada o to, druhý o iné, tretí o ďalšie, idol, ku ktorému sa prihovárame, sa môže zblázniť.
To znamená, že nie sme schopní skoncentrovať sa na jeden zámer?
Zo včerajšieho stretnutia v Bratislave napríklad vnímam, že sa na jednom mieste skoncentrovalo veľké množstvo ľudí s jedným zámerom. Bola tam prekrásna energia. Nepotreboval som nič hovoriť. Ľudia, ktorí prišli, to chápali a vedeli. Tí ktorí boli v sále, potrebovali pocit, atmosféru. Anastázia je sama o sebe energia, môže vytvárať obrazy meniace realitu a svet. Ľudia túto energiu dokážu zachytiť. Zostávajú v nich drobné čiastočky tejto jedinečnej tvorivej sily.
Ako je to s rodovými statkami?
Miesto, kde by sme si mali založiť rodový statok sa nedá vytvoriť pre jedného človeka. Ak by ste aj si našli svoj pozemok, často nastane situácia, že vy svoj priestor skultivujete, postavíte si vysnívaný dom – a sused vedľa vás začne chovať veľké množstvo prasiat, druhý hnojí umelými hnojivami a vaše krásne dieťa sa stretne s deťmi vašich ďalších susedov. Bude smutné, keď bude počuť, aké slová používajú ich deti, o čom sa medzi sebou rozprávajú. Človek je sociálna bytosť, potrebuje spoločnosť. V Rusku sa už niekoľko rokov zakladajú cielené spoločenstvá, keď človek alebo skupina ľudí nájde zabudnuté pole, kúpia ho – a tým, že sú čitatelia Anastázie, avizujú, že chcú vytvoriť novú rodovú osadu a rôznymi spôsobmi hľadajú ďalších záujemcov. A tak sa nájdu ľudia, ktorí idú rovnakým smerom. Je to obrovská energia a sila, pretože oni menia tento pozemok veľkou energetickou silou.
Vedeli ste by ste verbalizovať, čo by chcela v súčasnosti Anastázia odkázať ľuďom?
Ťažko povedať. Prišiel som sem, pretože mi povedala, aby som tak urobil – i keď som tu pôvodne vôbec nemal byť. Vraj to bude najlepšie pre mňa i ľudí, ktorých stretnem. Anastázia to podstatné povedala už pred mnohými rokmi, jej obrazy a energia a túžby odleteli do svetlej nekonečnosti. A postupne sa realizuje. Ona budúcnosť nepredpovedá, sama ju modeluje.
Knihy o Anastázii sú ako duševná potreba. Menia životy a názory. Píšete v nich o rodových statkoch, rodových knihách. Anastázia a jej odkaz – povedali ste, že neviete, čo by odkázala. Aj včera v sále, aj teraz tu, mám pocit, že je tu s nami. Vy s ňou nekomunikujete na diaľku?
Ja ju cítim. Neviem popísať tento jav, ale cítim ju. Počúvam vedcov, majstrov, guru, ľudí z rôznych náboženstiev. o tomto jave je napísaných mnoho vedeckých kníh. Mnoho kritik ,i mnoho dobrých vecí – mne sa niektoré tie citácie, veľmi páčia. Jeden bard, spevák, napísal štyri piesne, ktoré venoval Anastázii. Nemôžem teraz spievať, ale zarecitujem vám kúsok. Napísal text, ktorý by bol písaný akoby v mojom mene.
Veľký autor recitoval krásnu báseň v nádhernej ruštine.
Nikdy ťa nedokážem pochopiť,
si ako cárska dcéra z pravekých hostín,
som omámený tvojou krásou,
očarený tvojimi očami,
nech sú zhorené hviezdy,
našli svoj odraz,
a mesačná noc je taká krátka,
túto noc sa kúpem v láske,
za oknom plače rieka
a našu lásku odráža striebrom.
Anastázia hovorí, že smrť vôbec neexistuje, ako to vnímate?
Je to ilúzia o konci. Ľudstvo si vymyslelo koniec sveta, peklo a dalo tejto myšlienke tak silnú energiu, že existuje v každom človeku. V skutočnosti nezomierame – nanovo sa transformujeme. Rád by som o tom napísal knihu, ale ešte nemôžem, neviem zrozumiteľne sformulovať to, čo starý otec a Anastázia hovoria. Musím počkať, kým dokážem pretlmočiť ich slová tak, aby boli súvislosti pochopiteľné vám aj mne.
Anastázia mi raz povedala: „Môj milovaný, večnosť je vpredu pred nami, spolu nás čaká a vchádza do života, vždy má svoj nárok. Vždy si ho vyberie ako lúč slnka, na jar nám zablýska. Do nového sa duša odeje, ale aj telo je krehké, nie nadarmo, v zmierení sa objíma so zemou, svieže kvety a tráva vzídu z našich tiel na jar. Sme v nekonečnom vesmíre . Rozvejú ťa malými čiastočkami do celého vesmíru a z týchto čiastočiek vo večnosti blúdiacich, môj milovaný, znova si ťa poskladám. Hovorí, že ľudská duša sa rozsype na mikročiastky a niekto je dokáže poskladať dokopy.
Starý otec dodáva: „Vladimír, pochop. Aby sa tieto čiastočky ľudskej duše poskladali, niekto ich musí na zem pozvať. Ako inak by sa dali dokopy? Keby si sa nestretol s Anastáziou, kto by ťa sem, k nám pozval? Aj strom ťa môže pozvať, ale najprv ho musíš zasadiť. Ukazuje sa, že sad, ktorý sa na rodovom statku vedome sadí, zbiera duše svojich predkov. Dôležité je, aby si to dal svojich myšlienok. Keď vytvoríte rodový statok a zasadíte sad, staňte sa zberateľom rodu, ktorý je rozviaty po celom svete, po celom vesmíre. Môžeme to urobiť iba my a vedome. Jedného dňa, bude vaše malé dievčatko sedieť pod cédrom, vaša vnučka, pravnučka a ďalšie generácie oddychovať v tieni, vzduch bude výborný a niekto povie: ,,To naša babka zasadila tento céder.“ A niekto dodá: ,,Nie, to naša praprababička.“ Ale čo je dôležité – že o nej hovoria, že o na ňu myslia (a spájajú sa so svojim rodom). Časom sa jednému z týchto dievčatiek narodí dieťatko, ktoré bude veľmi podobné svojej praprababke. Dievčatko sa poprechádza po rodovom statku a pomyslí si: ,,Kde som už toto všetko videla?“ V skutočnosti je to celé také jednoduché.
Ako včera, keď na záver konferencie zaznel vtip o dvojčatách, ktoré sa chystajú narodiť. Je o tom, ako uvažujeme, či vôbec je nejaký iný svet ešte.
,,Vo vnútri matky sú dve malinké dvojčatá. Je im veľmi dobre, premýšľajú o živote a nastáva deň, kedy sa majú narodiť. Matke praskne voda a prvé dieťa by sa malo už narodiť. Vtedy sa vo vnútri maminho bruška objímu a jeden druhému hovorí: ,,Zbohom, brat, odtiaľ sa ešte nikto nikdy nevrátil.“
