Ako napísať rodovú knihu
Rodová kniha je z môjho pohľadu tá najcennejšia kniha spomedzi všetkých kníh v rodinnej knižnici. Keby ju napísala moja babička, bola by to naša rodinná biblia, rodinný klenot, ktorý by sa dedil z generácie na generáciu. Žiaľ, naša babička rodovú knihu nenapísala. Narodila sa v roku 1916 a hoci je veľmi staručká, je súčasťou môjho života a často mi prerozpráva príbehy, ktoré zaznamenávam do našej rodovej knihy.
Pokiaľ je tvorba záležitosťou radosti pre tvorenie a pre radosť duše, je skutočným umením. Umením, ktoré sa nenechá limitovať komerčnými smermi a nezmyslami, ktoré určujú naše umelé potreby. Výhodou rodových kníh je, že zažijú skutočné uznanie a majú obrovskú šancu byť najvzácnejšou knihou vašej rodiny, ba aj jej generácií. Viete si predstaviť, že by Váš strýko alebo pradedo zanechal knihu o svojom živote alebo o živote vašich predkov? Predstavte si, že ju zanecháte vy a obohatíte tým budúce generácie vašej rodiny.
Čítanie a písanie rodovej knihy
Počas môjho putovania po mystickom Avalone som spoznala Liliu Khousnoutdinovu. Mladú ženu, ktorá nás sprevádzala po Glastonbury a po miestach, kde sa uctievajú bohyne. Pri rozprávaní o knihách, ktoré čítame sme sa dostali k rozprávaniu o babičke, aj o tom, že bude mať tento rok 97 rokov. ,,Je to pre mňa veľká výzva, prerozprávať múdrosti, ktoré mi odovzdáva. Rodové knihy – to je téma, ktorej sa chcem venovať,“ rozprávala som, na čo mi Lilia odpovedala, že jej babička napísala rodovú knihu. O pár týždňov som ju začala čítať a zašla som nad príbehom jej predkov. Je to neskutočne vzácne – čítať životný príbeh o babičke niekoho, koho poznáte, hoci ho poznáte len málo. Hlavná hrdinka knihy, Rimma Khousnoutdinovu, ma previedla svojim životom a životom svojich predkov tak dokonale, že som mala pocit neuveriteľnej blízkosti. Akoby bola moja kamarátka, pritom už nežije. Je úžasné, ako preniesla odkaz a svoje spomienky zo života svojej rodiny na papier. Krásne na tom všetkom je to, že takúto knihu môže napísať každý, kto aspoň trochu rád píše a má podobnú túžbu. Zanechať posolstvá a odkazy pre svojich potomkov. Niektorých našich potomkov nemáme šancu spoznať, ale dáme takto šancu im, aby aspoň trochu spoznali nás…
Prvky rodovej knihy
Rodová kniha nie je žáner, s ktorým by ste sa v literatúre bežne stretli. Môžete sa o nej dozvedieť viac z knihy Rodová kniha od Vladimíra Megreho (autora mojich obľúbených kníh o Anastázii), ale všeobecne nie je mnoho dostupných informácií, ktoré by charakteristiku rodovej knihy objasňovali. Keď porovnávam výsledky zistení, pre rodovú knihu nie je nutné dodržiavať pravidlá písania, aké sú charakteristické pre bežné písanie a to napriek tomu, že ju chcete napísať ako beletriu. V podstate je to omnoho jednoduchšie písanie knihy, hoci určitých pravidiel sa má význam držať. Predsa len, ak to má byť bestseller vo vašej rodine a to niekoľko generácii po vás, je potrebné, aby bol čitateľsky zaujímavý. Nemusíte preháňať, ani si vymýšľať (aj toto je rozdiel oproti bežnému písaniu kníh, kde sa odporúča vytvoriť ilúziu reality). Naopak, vašou úlohou je zisťovať a bádať v dejinách vlastnej rodiny alebo rodu a vybrať do knihy to, čo má skutočnú hodnotu a viete tým vašich čitateľov, vašu jasnú cieľovú skupinu, zaujať. Pokiaľ nič zaujímavé nenájdete v rodinnej histórii, stále máte priestor zanechať po sebe vaše vlastné posolstvá.
Gabriela Revická
Máte záujem o kurz, literárnu besedu alebo o individuálne poradenstvo zamerané na postupy pred vydaním knihy? Napíšte nám: gabi@tricio.sk.
Chcete vedieť Ako vydať knihu? Venujete sa písaniu knihy? Informácie o workshope Rodové knihy
Foto z mojej pripravovanej rodovej knihy (novodobé historické spomienky):
Z pravej strany Gabriela Revická, Viktória Revická, Nikola Revická – foto z rokov 1999-2000, dovolenka na chate v Kúrskej doline neďaleko Terchovej (Slovensko). Vďaka rodinnej cestovnej kancelárii sme cestovali s deťmi neustále a kým boli malé, najmä po slovenských chatách a chalupách.